Čo všetko musí  detský mozog  pri písaní diktátu zvládnuť? Aby nadiktované slová boli správne napísané, musí  v hlave  dieťaťa  prebehnúť mnoho rôznych čiastkových myšlienkových procesov. Musí počúvať svoju učiteľku a nesmie sa nechať rozptýliť inými zvukmi, ktoré doliehajú k jeho uchu. Musí zo všetkých zvukov, ktoré na neho doliehajú, vydeliť hlas učiteľky a na ten sa sústrediť. Táto čiastková funkcia, pomocou ktorej môže vykonať tento úkon, je sluchová pozornosť. Potom musí vetu, ktorú učiteľka vyslovila, krátko podržať vo svojej pamäti. Na to používa čiastkovú funkciu – sluchovú pamäť. Nato musí slovo rozdeliť na jednotlivé hlásky, to znamená, že musí sluchom rozlíšiť, z ktorých hlások sa slovo skladá. To vyžaduje čiastkovú funkciu sluchového rozkladania, analýzy. Ďalej musí tieto hlásky, ktoré zo slova izoloval, odlíšiť od hlások, ktoré znejú podobne. Nesmie teda zamieňať o - u, b -p, d - t, g -k, i - e, au - ou, m - n, dlhé a krátke samohlásky atď. Na to potrebuje čiastkovú funkciu sluchového rozlišovania, diferenciácie. Prichádza ďalšia fáza: musí vyhľadať správne tvary písmen k príslušným hláskam. To znamená, že musí vyhľadať vo svojej pamäti, ako tieto počuté hlásky vyzerajú, keď sú napísané. To vyžaduje čiastkovú funkciu zrakovej pamäti. Pri vyhľadávaní správnych tvarov písmen vo svojej pamäti musí dať pozor, aby nezamenil medzi sebou tvary písmen, ktoré vyzerajú podobne, ako napr. d a b, n a m, u a n, o a a, a a e atd. Toto rozlíšenie zvládne pomocou čiastkovej funkcie – zrakového rozlišovania, diferenciácie. Potom musí počuté hlásky spojiť s videnými písmenami, t.j., že musí vzájomne spojiť informácie medzi zmyslovými oblasťami. Na to potrebuje čiastkovú schopnosť intermodality. Pokiaľ sa mu i toto  podarí, musí ovládať svoju ruku a svoje prsty, aby vykonali pohyby pri písaní, musí potom i spojiť obraz písmen a svoje pohyby pri písaní. Tým robí čiastkový výkon vizuomotorickej koordinácie. Okrem toho musí dať pozor na to, aby umiestnil písmená na papieri na správne miesto a v správnej polohe. To vyžaduje čiastkovú funkciu priestorovej orientácie. Zatiaľ čo všetky jednotlivé funkcie prebiehajú, nesmie poprehadzovať rad, postupnosť hlások a potom i písmen a nesmie zabudnúť žiadnu jednotlivosť z radu činností. Musí teda využiť čiastkovú funkciu seriality. A až vtedy, keď sa mu podarí vykonať všetky tieto jednotlivé výkony alebo čiastkové funkcie, bude to, čo je diktované, zachytené správne na papieri“. Možno ešte podotknúť, že popri tomto musí myslieť aj na gramatické pravidlá pravopisu. Deti trpiace dyslexiou však nechápu štruktúru gramatiky materinského jazyka, ktorá sa im skomplikovala už v 2. ročníku, keď preberali mäkké a tvrdé spoluhlásky. Spoluhlásky d,t,n, ktoré často nedokážu sluchom rozlíšiť, či ide o ich mäkkú alebo tvrdú podobu, lebo táto schopnosť je u nich narušená. Preto sa dyslektické ťažkosti  odrazia aj v pravopise. Okrem toho im často chýba „cit pre jazyk“. Navyše tieto deti píšu pomaly, nestačia si zapisovať všetko, čo učiteľ diktuje a už vôbec nemajú čas premýšľať o gramatických pravidlách, ktoré majú pri písaní dodržiavať. Možno teda povedať, že deficit jednotlivých čiastkových funkcií je príčinou dyslektických ťažkostí a negatívne ovplyvňuje proces učenia a výsledky v rôznych školských výkonoch.

     „Poruchy učenia je všeobecný termín, ktorý sa vzťahuje na rôznorodú skupinu porúch prejavujúcich sa výraznými ťažkosťami pri získavaní a používaní schopnosti počúvať, hovoriť, čítať , písať a usudzovať alebo ťažkosťami pri získavaní matematických schopností. Tieto ťažkosti vychádzajú z vnútorných dispozícií každého jedinca. Predpokladá sa, že sú zapríčinené dysfunkciou centrálnej nervovej sústavy a môžu trvať celý život.

V slovenskej odbornej literatúre sa používajú výrazy špecifické poruchy učenia, špecifické vývinové poruchy učenia. Sú nadradené termínom dyslexia, dysgrafia, dysortografia a dyskalkúlia. Predpona „dys“ znamená rozpor, deformáciu. Druhá časť názvu je prevzatá z gréckeho označenia činností, ktoré sú postihnuté. Dyslexia je porucha čítania, dysgrafia porucha písania, dysortografia  porucha pravopisu a dyskalkúlia porucha matematických schopností.

Dieťa s takouto poruchou je schopné dosiahnuť určité schopnosti a zručnosti  za omnoho ťažších podmienok než jeho šťastnejší rovesníci.

 

  DYSLEXIA

     Čítanie je ucelený proces, pri ktorom je potrebná v prvom rade motivácia. Dieťa musí byť schopné zamerať pozornosť na text, nerozptyľovať sa tým, čo sa deje okolo neho. Ďalej musí zreteľne vidieť tvar písmen, aby mohli byť prenesené do mozgu. Očami prechádza zľava doprava po písmenách a v rovnakom okamžiku skladá z reťazca písmen slová, slová do slovných obratov a tie do viet. Reťazec písmen, ktoré vidí, musí postupne previesť do mozgu, ich presná pozícia musí zostať na mieste. Dôležité je, že bábika či autíčko zostane ním aj vtedy, keď je obrázok hore nohami či otočený do strany. Ale „p“ otočené hore nohami už je „d“. Náš mozog musí vedieť rozoznať písmená vytlačené rôznymi typmi písma, veľkými či malými písmenami. Mark Selikowitz (2000, s. 58) uvádza, že mnohé štúdie sa pokúšali zistiť príčiny porúch čítania, hoci tieto deti predstavujú veľmi rôznorodú skupinu. Najobvyklejšie sú ťažkosti vo fonologickom spracovaní, fonémovej segmentácii  - teda v procese, pri ktorom je neznáme slovo mozgom rozložené na zvukové zložky. Akoby tieto deti mali problémy rozlúštiť v mozgu kód pre prevedenie grafém (písmen) do im zodpovedajúcim foném (hlások). Tieto ťažkosti môže ešte skomplikovať problém so slovnou pamäťou – ťažkosťami so znovuvyvolávaním práve prečítaných slov. Niektoré deti majú problémy spočívajúce v spôsobe, akým ich mozog vníma tvary písmen, t.j. problém s vizuálnym vnímaním. Mozog takéhoto dieťaťa dobre nerozoznáva alebo si chybne vykladá tvary písmen na stránke. Tým by sa mohlo vysvetliť, prečo si deti s poruchami učenia často zamieňajú písmená ako „b“ a „d“ Niektoré deti môžu mať zmiešané fonologické a vizuálne ťažkosti. Deti s poruchami učenia majú často problémy so sústredením sa, impulzívnosťou či udržaním pozornosti, preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Príčinou nie sú poruchy vnímania, rozlišovania či analýzy. Pre nepozornosť dieťa vidí na začiatku, uprostred či na konci slova nesprávne písmená. Alebo si nevšimne správne poradie písmen v slove, vynecháva začiatky či konce slov. Môže useknúť i celú časť vety alebo ju nahradiť inými slovami. Ťažkosti im robí i rozkladanie slov na slabiky a skladanie slabík do slov. Niekedy sa však dieťaťu síce podarí rozložiť i päťslabičné slovo na slabiky, ale robí mu ťažkosti si ich všetky zapamätať. Pretože častou komplikáciou je i  porucha krátkodobej pamäti, prejavujúca sa hlavne pri zapamätávaní si informácií vnímaných sluchom. Krátkodobá pamäť je vlastne dlhšie trvajúce sústredenie pozornosti. Bez nej nie je možné učiť sa. Jej porucha je najvýraznejším znakom porúch pozornosti. Zdá sa, akoby deti s poruchou pozornosti niečo jedným uchom počuli a druhým to šlo hneď von. Rovnako sa im rýchlo vytráca z hlavy čerstvo naučené učivo. (Nemenovaná žiačka sa napríklad na vlastivedu poctivo učila jedno celé popoludnie mesiace v roku tak, ako idú za sebou. Na druhý deň bola v škole za túto snahu „odmenená“ päťkou, pretože si ich už nepamätala. Na ďalšiu vyučovaciu hodinu učivo síce vedela bezchybne, nemala však šancu opraviť si známku, lebo už preberali inú látku. Obrovským problémom bol aj príkaz pani učiteľky, aby si žiaci nezapisovali, čo si majú priniesť do školy či domáce úlohy, pretože „sú už v treťom ročníku dosť veľkí na to, aby si pokyny zapamätali a nemajú žiadnu inú starosť, len si udržať v hlave tieto informácie.“ Výsledok bol ten, že dieťa pravidelne nosilo domov poznámky v žiackej knižke. )

     Uvedené príklady ťažkostí, ktoré deti s dyslexiou pri čítaní zažívajú,  nevystihujú celé spektrum problémov, s ktorými musia zápasiť. Ich prekonávanie si vyžaduje špeciálne metódy nácviku a nápravné cvičenia. Grace M. Fernaldová je v považovaná za prvú Američanku, ktorá dokázala, že jedinci s normálnou inteligenciou, ktorí nie sú schopní naučiť sa čítať, sú schopní nápravy svojho handicapu. Každé dieťa s poruchou učenia sa podľa nej prejavuje špecificky individuálne.  Metódy, techniky a projekty, ako tieto deti učiť čítať, sú rôzne. Jednotlivé metódy, techniky a projekty náprav  porúch čítania  možno nájsť v publikáciách Věry Pokornej (2001,s. 250), Gordona Serfonteina (1999, s. 131) či Olgy Zelinkovej (1994, s. 63).

 

DYSGRAFIA

      Dysgrafia je porucha písania, ktorá sa často vyskytuje u detí s dyslexiou alebo dysortografiou. Postihuje grafický písomný prejav, osvojovanie tvarov písma. Príčiny ťažkostí s písaním sú špecifické, individuálne. Najčastejšie ide o ťažkosti motorické (pohybové) a poruchu vizuálneho (zrakového) vnímania. Pohybové ťažkosti postihujú spôsob, akým sú písmená tvorené. Dieťa síce dokáže robiť úkony potrebné na vytvorenie písmen, ale nesprávne funguje časť mozgu, ktorá zabezpečuje, aby tieto úkony boli robené postupne a neprerušovane. Porucha jemnej motoriky zapríčiňuje ťažkosti pri úkonoch spojených s presnou prácou prstov – pri písaní, kreslení, zaväzovaní si šnúrok, zapínaní gombíkov, strihaní a pod. Porucha vizuálneho vnímania zapríčiňuje ťažkosti s rozpoznávaním tvaru písmen a ich umiestnením.

     Písmo dysgrafika je nezrelé alebo nečitateľné, napriek jeho úpornej snahe. Problémom je i to, keď dieťa píše úhľadne len vtedy, keď píše extrémne pomaly, venuje písaniu veľmi dlhý čas. Písanie je potom pre neho príliš únavné a vyčerpávajúce. Môže preto dôjsť až k odporu k písaniu či odmietaniu písať vôbec. Tieto deti preto nesmieme preťažovať písaním ! Náprava nespočíva v opisovaní textov či prepisovaní zošitov. Cvičenia by mali byť kratšie, ale pravidelné. Nácvik písania ovplyvňuje úroveň rozvoja grafomotoriky, zrakového a sluchového vnímania, pravoľavej a priestorovej orientácie. Pri nácviku písania v prvom ročníku sú dôležité uvoľňovacie cviky, ktoré napomáhajú plynulému a rýchlemu písaniu. Rovnako je veľmi dôležité správne držanie pera či ceruzky, správne sedenie pri písaní, výška stoličky a stola. Dieťa si postupne osvojuje jednotlivé písmená, spája ich do slabík a slov. Najskôr píše slová so zhodnou grafickou a akustickou podobou. Predpokladom bezchybného písania je zvládnutie písmen a dosiahnutie príslušnej úrovne sluchového vnímania. Najťažšie je rozlišovanie dlhých a krátkych samohlások, rozlišovanie slabík dy-di, ty-ti, ny-ni a písanie dlhých slov so zhlukmi spoluhlások.

     Serfontein (1999, s. 73) zdôrazňuje, že problémy s písaním bývajú u detí s poruchami pozornosti obvykle zapríčinené poruchami jemnej motoriky a senzomotorickej koordinácie oko-ruka. K nesprávnemu držaniu ceruzky či pera sa často pridáva i porucha koordinácie jemnej motoriky a pohybov ruky s pohybom oka pri sledovaní stránky. Obvykle dochádza i k ľahkému traseniu sa ruky, ktorý je do určitej miery príčinou ťažkostí so správnym držaním písacieho náčinia. Tieto vývinové poruchy zapríčiňujú, že dieťa v snahe udržať písacie náčinie nad papierom vyvíja neprimerane silný stisk.